Pokus o interpretáciu práce Mimo dobra a zla

Autor: Jana Malá | 15.9.2010 17:45 | 0 komentářů | Přečteno: 1352 krát

Pokus o interpretáciu diela Friedricha Nietzscheho Mimo dobra a zla s dôrazom na problematiku "pravdy".

" Mnohem závažnejší problémy než filosofové
nám sdělují spisovatelé a básníci."
Richard Rorty

V tejto seminárnej práci nepôjde o vyčerpávajúci výklad neskorého diela Friedricha Nietzscheho. Pokúsim sa naznačiť súvislosť chápania pravdy v neskorej filozofii Friedricha Nietzscheho a Richarda Rortyho v kontexte polemík o relativizme. V závere sa pokúsim za pomoci doslovu Zdenka Neubauera z práce Mimo dobra a zla o interpretáciu diela Friedricha Nietzscheho v kontexte so sociobiológiou. Rozhodujúca práca, ktorú použijem pri analýze problematiky pravdy, bude Rortyho monografia :" Filozofia a zrkadlo prírody" a Rortyho štúdia: "Univerzalita a pravda". Nedostatok priestoru a náročnosť problematiky mi neumožňuje dôsledne rozanalyzovať mnohokontextuálnosť Nietzscheho filozofie.

Dramatickosť postavenia filozofie koncom 19. storočia a záveru 20. storočia len prehĺbila priepasť vzťahu "veda- filozofia". Na pozadí tohto vzťahu dochádza počas života Friedricha Nietzscheho, ale aj dnes k zlomovým situáciám, vyvolávajúcim potrebu znova tento vzťah premyslieť.

Problematika pravdy

"Dejme tomu, že pravda je žena- jak? není pak oprávnené podezření , že všichni filosofové, pokud byli dogmatici, špatně rozuměli ženám?....., že ta neohrabanost s níž až dosud pravdu obťěžovali, byli nešikovné a nevhodné k tomu, naklonit si právě ženu? Jisto je, že si ji nenaklonili." 1

Nietzsche v tomto úvodnom citáte z predslovu nepriamo naznačuje zložitosť pojmu a významu pojmu "pravda". Tento pojem v Nietzscheho filozofii sa často opakuje v rôznych odtieňoch a významoch. Rozhodne ale v Nietzscheho neskorom filozofickom diele nenájdeme dogmatické chápanie pravdy. Dogmatikom vždy chýbala snaha odhliadať od svojho nazerania. Ich poznanie bolo vždy povrchné, bez odstupu a nestrannosti, nezaujatosti na svojej vlastnej "objektivite". Nietzscheho úvodná metafora nám takto poskytuje interpretačný kľúč k svojmu posolstvu. Naznačuje nám asi, že pravda nemôže mať "objektívny" charakter, ale musí byť zviazaná so subjektom, ktorý "pravdu" postuluje, a naviac nám naznačuje, že "pravda" nemôže byť nikoho vlastníctvom, tak ako nemôže byť vlastníctvom žena. Musí nevyhnutne vyplývať z autentickej životnej praxe. Takto chápaná "pravda" musí odmietnuť apriórne základy poznania, pretože vždy je podmienená subjektom, alebo požiadavkami sociálnej praxe.

Ďalší filozofi budú pravdepodobne priateľmi pravdy: " […] neboť všichni filosofové dosud milovali své pravdy. [...] Musí se příčit jejich hrdosti, jakož i jejich vkusu, že by snad jejich pravda měla být dokonce pravdou pro každého […] "2 

Pravda teda musí súvisieť s niečím, čo nie je prístupné davu, ani dogmatickým filozofom a vedcom. Priazeň pravdy je žiarlivá, rovnako ako priazeň každej ženy. Vyžaduje si diskrétny kontakt.

Nietzsche charakterizuje Mimo dobro a zlo takto: " Tato kniha (1886) je ve všem podstaném kritikou modernosti, moderní vědy, moderní umění ani moderní politiku nevyjímaje, a zároveň pokynem k typu protikladnému, typu modernímu co možná nejméně, typu vznešenému, přitakávajícímu.....Vše čím se doba pyšní, je tu pociťováno jako odpor k tomuto typu, téměř jako špatné manýry, proslulá "objektivita", například soucit se vším trpícím, historický smysl podlézajíci cizímu vkusu, ležíce na břiše před petits faits, "vědeckost"." 3

Dynamizmus, ktorý vnáša Nietzsche do svojho diela odkrýva predsudky spojené so sociálnou praxou, ale najmä s kresťanskou a racionalistickou tradíciou, ktorú odmieta.
Vznešenosť, tak ako ju chápe Nietzsche vychádza z obdobia predplatónskej filozofie, kde ako sám Nietzsche tvrdí ešte antický človek priamo cítil dotyk so "skutočnosťou", ktorá sprevádzala celé pred-platónske obdobie, počnúc Parmenidom, Herakleitom atď.
Nietzsche má na mysli oslavu života ešte pred rozlíšením na dobro a zlo. Rozlíšenie na dobro a zlo súvisí s otrockou morálkou, ktorá sa obrátila proti vznešenému človeku. Je to morálka slabých, ktorú dovŕšilo kresťanstvo obrátením hodnôt.

V spise O pravdě a lži v jiném než morálním smyslu, vydanom až po smrti Nietzscheho uvažuje o "pravde" podľa Joachima Kohlera takto:

" V podstatě existují pravdy dvě: jedna, v níž společnost věří a uctíva ji jako svátost….Druhá, ta , která ho tlačí jako noční mura, jako by pro společnost vubec neexistovala, musí zustat dobře skryta. 4

Pravda je konvencionalizovaná a spadá pod sféru verejného, v Nietzscheho chápaní pokryteckého spoločenstva. Rorty chápe verejný sektor ako priestor pre demokratickú voľbu o tom, na čom sa zhodne väčšina. Takto konvencionalizovaná "pravda" v Nietzscheho ponímaní je lžou, a to preto, lebo vôľa k moci je týmto krokom neutralizovaná. Pretvárka tak víťazí a podrobuje si jedinca do tej miery, že ho zbavuje autonómie a schopnosti autenticky prežívať vlastnú "pravdu" odkrývanú vo vnútorných zápasoch, utrpení, radosti a vôli k moci.

Vôľa sa v tomto procese verejnej voľby podrobuje spoločnosti a stráca autenticitu. Pre Nietzscheho bola "pravda" prežívaná vo vnútorných zápasoch "pravdou", ktorej sa Nietzsche nemohol vyhnúť, pretože sám trpel vnútornými zápasmi spojenými so stále sa prehlbujúcou psychickou chorobou. Kohler naznačuje, že mnoho problémov si Nietzsche spôsobil zakrývaním svojej vlastnej intímnej povahy.

Trpel už od detstva nočnými morami a tie ho prenasledovali po celý život. Pravda teda v autobiografickom pohľade nadobúda u Nietzscheho hrozivé rozmery. Nezabúdajme, že tento reduktívny prístup nemôže vystihnúť podstatu problematiky "pravdy" v Nietzscheho neskorej filozofii.

Nietzsche a postmoderna

Filozofické črty, ktoré dávajú do kontextu Nietzscheho filozofické snahy s postmodernistickými, sa pokúsim načrtnúť. Tieto črty musíme chápať v kontexte konca 19. storočia, ked dochádza k výraznejším snahám eliminovať modernu. Musíme si uvedomiť, že v priebehu 19. storočia došlo k rôznym formám odcudzenia, a toto odcudzenie sa prehlbovalo aj v 20. stročí. Nietzsche túto krízu modernity analyzoval ako kritik doby v ktorej žil, a ktorej dôsledky pociťoval najmä on sám. To, čo spája postmodernu a Nietzscheho, je odmietanie moderného chápania racionality ako pokroku. Podobnosti možno nájsť aj v chápaní problematiky "pravdy" a objektivity.

Filozofia by sa mala dôsledne oddeliť od epistemológie, mala by prestať hľadať istotu a nemusela sa tak konštituovať ako atribút rozumu. To sú len niektoré dôsledky krízy modernity a bežného chápania racionality.

Úsilie Bergsona, Nietzscheho a Diltheya boli podkopané hneď na začiatku 20. storočia logickým empirizmom a fenomenológiou, pretože cieľom fenomenologie aj logického empirizmu bolo hľadanie východísk v objektivite poznania. U Bergsona, Nietzscheho a Diltheya išlo o poznanie mimo hraníc objektivity. Išlo o situovanosť poznávacieho procesu, ako takého, spočívajúceho na ľudskej subjektivite a situovanosti subjektu v poznávacích procesoch. V druhej polovici 20. storočia sa opäť začína renesancia štúdia Nietzscheho diela. Nietzsche neanalyzoval predpoklady poznania tak, ako by sa patrilo na akademického profesora. Kantovská tradícia sa tak obracia sama proti sebe. Nietzsche sa pokúsil vyvrátiť všetky epistemologické predpoklady poznania, ale len nepriamo, ako dôsledok svojho filozofovania. Chcel odkrývať predsudky a odhaľovať nepravdy tak dôsledne, ako len mohol. Zvrátená racionalita sa tak v Nietzscheho diele obrátila k emocionálnej stránke, ktorá bola dovtedy dôsledne eliminovaná už od čias Platóna.

Relativizmus nevyplýva nevyhnutne z diela Friedricha Nietzscheho. Bolo by preto nekorektné hľadať v tejto stránke postmodernizmu Nietzscheho ako predchodcu.
Určite bol kritikom objektivity a pravdy, ale nie skeptikom.

Nietzscheho texty nespočívajú v informáciách, tvrdeniach, ale majú svoju vlastnú dynamiku, tak ako v literárnom texte. Rorty tvrdí, že práve takáto forma filozofovania môže hovoriť otvorene a zároveň nebude podliehať "objektivite", tak ako ju chápe novoveká filozofia. Nietzsche nehovorí o svete, tak ako ho nazeráme, pomocou rozlíšenia na "dobro a zlo", ale nás skôr nabáda k chápaniu "pravdy", ktorá má svoj pohyb, dynamiku a je sama prejavom vôle k moci.

Nasadzuje si masku, ktorá je atribútom boha Dionýza, ktorého neskôr zjaví ako "génia srdca".

V tejto maske sa stavia proti "svetu hodnôt", pretože je náhodným prejavom vôle k moci. Biológia sa tak stavia proti etike a ontológii v tradičnom slova zmysle. Biológia je sama interpretáciou Nietzscheho diela, pretože sa odvracia od sveta hodnôt.

Ešte sa vrátim k problematike pravdy.

Zdeněk Neubauer v doslove prekladu Mimo dobra a zla píše:

"Objektivní podobou pravdy se však novověký postoj mimo dobro a zlo nedostal. Odhalení morálních základu objektivního poznání a mechanistického pojetí světa je základným přínosem Nietzschova spisu. Tím druhým je spatření tohto rozlišování v samé povaze života, jenž je pro Nietzscheho ontologickou dimenzi, kterou interpretuje jako vuli k moci."5

Relativizmus nemôže byť dôsledkom prejavov vôle k moci, ale práve naopak, je alternatívou voči absolútnemu chápaniu pravdy a objektivity, pretože vôľa k moci nepotrebuje interpretáciu, je sama prejavom života a evolúcie, v ktorej nikdy nedokážeme presne odhadnúť ako sa bude ďalej vyvíjať. Vôľa k moci sa takto interpretuje svopimi prejavmi pri presadzovaní zdatnejšieho a silnejšieho jedinca alebo druhu. Novoveká tradícia si kladie nesplniteľné požiadavky.

Rozlíšenie na dobro a zlo je prvotnejšie, ako rozlíšnie na pravdu a nepravdu., preto nemôže byť poznanie "objektívne". Perspektiva " mimo dobra a zla" nás znova usvedčuje z toho, že nedokážeme vnímať "pravdivosť" bez predsudkov, ktoré sú v nás hlboho zakorenené už od čias Sokrata. Vždy pristupujeme k poznaniu zo stanoviska, v ktorom je už zahrnuté rozlišovanie na dobro a zlo.

Život sa na tejto planéte vyvíjal niekoľko miliárd rokov. Odolal mnohým prírodným katastrofám. Rozlíšenie na dobro a zlo je staré zhruba 2500 rokov. Vôla k moci sa v procese evolúcie prejavovala s rôznou intenzitou a náhodnými mutáciami. Antropocentrický pohľad na svet sa v dôsledku rozlíšenia na dobro a zlo obracia proti prejavom života, presnejšie je len jednou z foriem realizácie evolúcie, ktorá sa prejavila za posledných 2500 rokov. Prežitie závisí od schopnosti prispôsobiť sa podmienkam prostredia /sociálne, kultúrne, evolučné, bilologické atď./. Nietzsche pochopil, že rozlíšenie na dobro a zlo je prejovom resentimentu v morálnom hodnotení. Otrocká morálka víťazí nad panskou morálkou. Vôľa k moci sa vzpiera otrockej morálke a naopak, panská morálka je morálkou silných, vznešených, ktorý pritakávajú životu.
V nich sa evolúcia prejavuje silou, ktorá sa vzpiera otrockej morálke.

Morálka je výtvor človeka, a ako taký zanikne spolu so zánikom človeka. Pravdepodobne ale život ako taký nezanikne, pretože je mocou, ktorá evolúciu ženie vpred aj napriek katastrofám.
Jasné kritériá evolúcie neexistujú, existuje len "náhoda", ktorá rozhodne v prospech alebo neprospech ktoréhokoľvek druhu.

Objektivistická veda vytvorila sama sebe priestor, v ktorom sa mohla vytvoriť teória sebeckého génu. Zástanci teórie sebeckého génu ale vychádzajú z tradície objektivisticky chápanej vedy.
Sama sociobiológia sa tak stáva paradoxnou v kontexte svojich nárokov na objektivizmus poznania. Nietzsche prekonal aj tento postoj, pretože postoj mimo dobra a zla poskytuje priestor pre kontextuálnosť, a nie objektivitu. Sociobiológia je len jednou z možností, ako sa prejavuje vôľa k moci. Nemôže mať objektivistický charakter. Sociobiológia je len jednou z "paradigiem", ktorá momentálne vládne v biológii, to ale neznamená, že je "objektívnou pravdou". Nietzscheho pohľad vrhá aj na túto teóriu svetlo, ktorého doplnkom musí byť predpoklad postoja "mimo dobra a zla". 
Ak je skutočnosť životnosťou, teória sebeckého génu je len prejavom silnejúceho odhodlania vládnuť, v prejavoch, ktoré sa v mutáciách a replikáciách génov presadia.

Táto teória nám poskytuje základ na pochopenie postoja mimo dobra a zla, ale nie z perspektívy sociobilógie, ale z perspektívy životnosti a jej prejavov, ktoré sa vymykajú rozlíšniu na dobro a zlo. Potrebovali by sme preto novú biológiu poučenú Nietzschem alebo novú filozofiu, ktorá sa už nebude usilovať o "objektivitu", "pravdu", "spravodlivosť" v absolútnom zmysle, ale len v zmysle prejavov života, ktoré tak či onak ovládajú našu sociálnu prax.

Ak ten-ktorý diskurz prevládne vo vedeckom diskurze a zmení chápanie světa, je aj prejavom vôle vládnuť a je v konkrétnom čase tým, čo ovláda a určuje chod evolúcie človeka v najširšom zmysle slova. 
Diskurz, ktorý ovláda je taktiež prejavom krásy, energie, potenciality, vitality, zdatnosti.
Ovádať v takomto zmysle musí nevyhnutne viesť k prememe starých diskuzov, to znamená viesť k odmietnutiu starých právd a nahradiť ich novými, tak aby sa nový diskurz mohol stať aj novou paradigmou. Tento diskurz nevylučuje iné diskurzy, len ich postupne môže ovládnuť a prejavovať sa svojou vôľou k moci. Povaha života, ktorý sa prostredníctvom diskurzov prejavuje, musí podstúpiť riziká, otvárať sa novým možnostiam.

1 ( [I, 7] ) Mimo dobro a zlo
2 ( [II, 43] ) Mimo dobro a zlo
3 ( [ strana 141] ) Ecce homo
4 ( [strana ]) O pravde a lži v smyslu nikoli morálním. 
5 ( [ strana 210] ) Mimo dobro a zlo, doslov.

Použitá literatúra: 
1./ Friedrich Nietzsche, Mimo dobro a zlo, Praha, 1996.
2./ Friedrich Nietzche, O pravde a lži v smyslu nikoli morálním
In: Filosofický časopis, 1993, č.4
3./ Friedrich Nietzsche, Tak pravil Zarathustra, Votobia, Olomouc, 1992.
4./ Friedrich Nietzscche, Ecce homo, Naše vojsko, Praha, 1993.
5./ Richard Rorty, Filozofia a zrkadlo prírody, Kalligram, Bratislava, 2000.
6./ Richard Rorty, Univerzalita a pravda, Bratislava, 2001.
7./ Joachim Kohler, Tajemný Zarathustra, Votobia, Olomouc, 1995.

Hodnocení: 2.5/5 (29 hlasů)

Komentáře (0)

Přidat komentář

Odeslání komentáře
Pro tučné písmo použijte [B]text[/B] pro kurzívu [I]text[/I]
Smajlíci: :-) ;-) :-( :-D :-! 8-) :-/ *WALL* *ROFL* *LOL* *YES*

© Copyright 2008 - 2010 Portik.cz - all rights reserved, realizace Live trading, s.r.o.
Nezodpovídá za kvalitu, zdroj a prává všech uveřejněních referátů !